PhDr. Ida Želinská

Už druhý týždeň čítam rozvodové spisy. Kvôli striedavke. Je mi jasné, že žiadostí o ňu pribudne – potrebujeme sa dohodnúť na jasných pravidlách, ako budú naše kolízne opatrovníčky postupovať. A tak poznámkujem, počítam. Vyrábam tabuľku za tabuľkou. Pýtam sa. Osud za osudom mi defiluje pred očami a ja sa snažím pochopiť, ako tí ľudia, o ktorých náš úrad pripravuje podklady, na základe aj ktorých súd rozhodne o tom, kde budú žiť ich deti a koľko im budú dávať peňazí, vlastne žijú. A aj to, čo v ich živote zisťujeme.

Zažila som to. Bola som vyplašená dvacka, v prvom ročníku na výške, v rozvodovom konaní, mala som dvojmesačné bábo, bývali sme u našich. Práve sme sa balili na prednášku, horúca voda do termosky, sunar do fľašky, škatuľka od sódy bikarbóny s medom, dva cumle, dve plienky pre istotu… keď pri dverách zazvonili dve tety z úradu. Pustila som ich dnu a oni mi hovorili vety ako: „… viete, vy sa možno ešte vydáte, ale otca tomu dieťaťu nikdy nenahradíte.” Lietala som po byte, otvárala skrinky a triasla sa, či sú dosť upratané. O pár dní neskôr, na poradni, sa ma spýtala pani doktorka: „Ida, môžem niečo? Boli tu zo sociálky, pýtali sa na vás, ale nebojte – povedali sme im, že ste dobrá mamka…” Hanba ma fackovala. Na súd prišla tretia teta, ktorú som predtým (a ani potom) nikdy nevidela, a povedala, že sme boli nezrelí, keď sme sa brali, a tak je v záujme maloletého dieťaťa, aby sme sa rozviedli, a keďže obaja študujeme, výživné by mali platiť naši rodičia, a to podľa svojich možností. Pozerala som sa ako blázon. Bývali sme u našich, moja materská stačila tak na sunar a polku plienok, všetko ostatné ťahali oni. Ale ich sa nikto na nič nepýtal – mali len dodať výšku príjmu.

Nikdy viac som tie panie z úradu nestretla. Nikdy viac sa nikto z úradu nezaujímal, ako žijeme, či máme všetkého dosť, či sú práva môjho syna dodržané, či sa niečoho nebojíme, či plníme, k čomu sme sa zaviazali. 17 rokov a 10 mesiacov. Boli to „len” cudzí ľudia, ktorí prešli naším životom vo veľmi dôležitej chvíli. Hm… Čudná rola.

Kolízne opatrovníčky a kolízni opatrovníci prejdú životom každého človeka, ktorý sa rozvádza a má deti. Veľa ich poznám. Väčšina z nich sú super ľudia a veľkí profesionáli. S mnohými roky vediem dialóg a viem, že by chceli robiť a znamenať viac. S 200 otvorenými spismi ročne? Asi ťažko splnia svoje sny o mediácii medzi rozhádanými partnermi. O ťahaní sietí pomoci – tam, kde je to potrebné – a kontrole, či fungujú. O sledovaní, či rodiny niečo nepotrebujú aj keď sa rozvod skončí. O vyhľadávaní skrytých problémov.

Nápadov je veľa. Hm…

Ale teraz tu sedím a v duchu sa rozprávam s tými ľuďmi, o ktorých súkromí čítam. Čo vlastne oni vedia o nás – o úradníkoch, ktorí vošli do ich života? Vedia vôbec, čo u nich tá „sociálka” hľadá? Vedia, na čo sa pozerá v ich byte? Koľkí z nich podpísali záznam zo šetrenia a tak súhlasili s výsledkom? (Na jednu kôpku som položila ten podpísaný záznam a na druhú tie nepodpísané klientom, ale podpísané dvoma pracovníčkami. Pomer? 1 : 37. Náhoda? Dohoda?) Aký návrh si pripraví kolízny opatrovník na súd ak mama navrhuje kontakt raz do týždňa, vo štvrtok od 14.00 do 16.00 a tato navrhuje „na striedavku”? V koľkých spisoch zistím, že sa kolízny opatrovník rozprával (rozprával, nie „šetril”) nielen s lekárom a učiteľom, ale aj s tatovou novou partnerkou, s maminým novým partnerom, s „ich” deťmi, s farárom z kostola, kam chodia, s trénerom na futbale? Aké informácie o rozvádzajúcich sa rodičoch povedia lekárom a učiteľom, ktorých kontaktujú najčastejšie a akú majú záruku, že ich títo neposunú ďalej nevhodným spôsobom? Koľko podkladov je od iných odborníkov?

A to najdôležitejšie: koľkokrát sa stretne kolízny opatrovník s rodinou pred rozvodom a na aký dlhý čas?

Premietam si životy niektorých svojich priateľov a skúšam si predstaviť, čo by tak bolo napísané v ich spisoch. Dokázala by som ich v tých neosobných riadkoch spoznať? Akí by boli? Čítam hodnotenia ľudí, čo nepoznám a hovorím si, že prejsť tým sitom bez výhrad môže len herec z červenej knižnice.

Ale hlavne ma máta jedna vec: aká je možnosť odvolať sa proti názoru kolízneho opatrovníka ako administratívnej autority? Odvolať sa chcú najmä tí, ktorí sú nespokojní ako konáme – rodičia. Vyžadujú zmenu osoby kolízneho opatrovníka, namietajú zaujatosť. Najčastejšie im odpisujeme, že: „chránime práva detí, nie rodičov”.

Ale – môže sa proti našim podkladom odvolať také deväť ročné dievčatko? Nie. Nie sme predsa v americkom filme. Sme na Slovensku.

A chránime najlepší záujem dieťaťa. Vy viete čo to je? Ja váham.

A to už druhý týždeň čítam iba rozvodové spisy.

A stále mám viac a viac otázok…

Jednu zásadnú: ako dostať rozhodovanie kolíznych opatrovníkov pod verejnú kontrolu? Asi postačí, keď nájdeme spôsob, ako sa prvé deväťročné dievčatko bude môcť voči našim podkladom odvolať…

Prevzaté z IDAZELINSKA.BLOG.SME.SK

Share this...

Facebook

Twitter

VK

email