Mario Lagaliano
Pred nedávnom som si spomenul na jedného pána, ktorý chodil pred náš panelák pravidelne každý druhý týždeň. Presnejšie každú druhú sobotu. Vyzeral ako turista, ktorý ide na krátku dovolenku. Na dovolenku niekam blízko a popritom ďaleko. Tam kde niet nikoho. Kde je kľud a bázeň. Nepotrebujúc ani more, slnko a servis hotelového personálu. Teda aspoň mne tak pripadal. Taký čudák. Tichý so smutnými očami a slušným pozdravom, ktorého si vždy so záujmom priateľsky očuchal aj náš psík, keď som ho vonku venčil. Cestoval vraj z Ostravy. Stretol som ho aj pre Vianocami v pľuhavom počasí. Chodieval na návštevu. Zvláštnu návštevu.
Jeho miestom bol chodník a blízka lavička, ktorá mne domácemu vôbec neprišla zvláštna, ale pre neho akoby bola jediným spriazneným bodom na svete.
Jeden slnečný deň tam opäť sedel pred vchodom na lavičke a čakal. Na svoju dcérku, ktorá mohla byť vo veku mojej šesťročnej dcéry.
Obe sú také štebotavé vtáčatká. Keď som sa v ten deň s nimi stretol vo vchode, dievčatko, ktorého meno mi pripomína vždy poľné kvety, sa s radosťou spýtalo, ako sa má psík, a s ešte väčšou obľubou ho pohladilo po jeho jemnej srsti. Mal som pocit, že sa vtedy usmievali obaja.
To sa však skončilo, keď som otvoril vchodové dvere a dal prednosť jeho matke, ktorá vždy sprevádza svoju dcéru. Malú Margarétku na stretnutie s otcom.
Keď ich pán uvidel, postavil sa z lavičky, akoby zo svojej základne, a podišiel smerom k nim. Pozdravil obe a snažil sa objať Margarétku. Ale čo to? Ona si ho ani nevšimla a rozbehla sa okolo neho, ako opustené pierko malej sýkorky do voľného priestranstva, keď zatrepoce krídelkami na slobode.
Zvláštny okamih.
Zo zvedavosti som obďaleč pozoroval, čo sa bude diať ďalej. Prechádzal som sa v menších kruhoch so psíkom ako obvykle. Pán začal vyťahovať z veľkej cestovnej tašky rôzne hračky. Pripadal mi ako kúzelník, ktorý ťahá zo svojho klobúka vždy nové a nové triky, ktoré majú zabávať jeho publikum.
Prichytil som sa pri tom, že sa v duchu vlastne škľabím nad jeho chabými pokusmi upútať pozornosť toho jeho najmenšieho diváka. Dcéry, ktorá akoby ani nebola prítomná, lebo stále svojím pohľadom kopírovala pohľady svojej mamy. Venovali sa sami sebe. Vôbec si nevšímali snaženie otca, kúzelníka. Na jeho slová nik nereagoval, jeho výkonom nik netlieskal a už tobôž, asi okrem mňa a staršej susedy z okna naprotivného bytového domu, ani nik nevenoval zvláštnu pozornosť.
Pán sa snažil ako vedel. Vonku z vaku už bola lopta, s ktorou sa snažil žonglovať. Zapájal slovne do hry aj svoju dcéru, ktorá sa tvárila, že ho nevidí. Dcérka sa na otca ani nepozrela a stojac obďaleč, držala ruku svojej mamy. Na prípadnú spoločnú prechádzku s oboma rodičmi očividne nebola pripravená.
Neodpovedala nijako na otázky otca, či sa idú prejsť do parku alebo idú niekam na výlet. Matka mi prišla ako mĺkvy nekompromisný sekundant, ktorý rozhoduje o všetkom. Už len zbraň chýbala a jej výzva na súboj. Teda aspoň mne tak prišla táto bizardná scenéria a z nej plynúca atmosféra. Súboj, ktorý nemal víťaza, iba porazeného. Dieťa. Už som sa v duchu nesmial.
Po čase a rôznych hračkách, obrázkových knižkách a všeličom možnom, pán vytiahol z tašky hru “Človeče nezlob se”. Rozložil si ju na lavičke a začal sa hrať. Ale už nie sám so sebou.
Vytiahol z vaku takú smiešnu pletenú bábku z ponožkoviny a posadil si ju na druhú stranu známej hry. Takú bábku sme mali aj my v rodine. Po babke, ktorá nám ju ako svojím vnúčatám s láskou kedysi dávno uštrikovala. Pán sedel na lavičke a hádzal kockou. Akoby si práve ňou chcel hodiť šťastie. Neviem koľko času takto ubehlo, ale chystal som sa už dovnútra.
Keď som prechádzal okolo Margarétky a jej mamy, počul som, že sa pánovi, pardón “ponožke”, ako ju sám nazval, konečne podarila hodiť šestka.
Namiesto toho, aby posunul “ponožke” panáčika z domčeka, sa posunula matka s dcérou a oznámila pánovi, že stretnutie sa práve skončilo, keďže jej dcéra nemá záujem s ním ďalej takto tráviť ubiehajúci čas.
Odvtedy som toho pána už nevidel a neviem, čo sa s ním stalo. Neprišiel ani na nasledujúce Vianoce. Teda aspoň o tom neviem, kedže nik zo susedov nepostrehol žiadny balíček vo vchode, ako tie Vianoce minulé.
***
Príbeh je písaný podľa skutočnej udalosti.
SYNDRÓM ZAVRHNUTÉHO RODIČA (Parental Alienation Syndrome, PAS) je správanie sa dieťaťa, ktoré odmieta jedného z rodičov na základe programovania svojím okolím. Syndrómom zavrhnutého rodiča sa na Slovensku nik nezaoberá, nenávratnú stratu rodiča nik nerieši, páchateľov tohoto zločinu nijako nestíha. Podľa predbežného odhadu trpí na Slovensku týmto syndrómom približne 3500 detí ročne.
Venované všetkým deťom, ktoré si nemôžu dovoliť mať rado aj toho druhého rodiča.
Prevzaté z LAGALIANO.BLOG.SME.SK.
4. 9. 2012 at 12:56
Zastavte takové týrání dětí a rodičů. Jestliže matka není schopná a ochotná dítě řádně připravit a předat otci, brání opakovaně dítěti, je nutné změnit výchovné prodtředí. Kdy už to soudci a ospoďáci začnete dle zákona o rodině praktikovat?
4. 9. 2012 at 13:02
Nikdy. Protože pak by nebyly rozvody, respektive malé procento. Majitelky dětí by ztratily motivaci rozbíjet rodiny. A paraziti rozvodového průmyslu by rázem byli přebyteční !!!!
A tak tisíce smutných tatínků bude smutně posedávat na lavičkách a smějící se majitelky je budou deptat.
4. 9. 2012 at 13:05
PS: Jdu si sednout na lavičku, třeba uvidím své děti !
4. 9. 2012 at 16:28
Otázkou je, zdali otec z tohoto smutného příběhu nerezignoval, což se někdy stává. Kde není žalobce (o změnu výchovných poměrů), tam není ani soudce. Mnohé psychopatické matky na to sází, jejich největším trumfem je pohodlnost a nedůslednost otců.
4. 9. 2012 at 22:34
“Ponožka hodila šestku.” Tak tohle je opravdu silná trága a omlouvám se všem, že jsem se usmál. Ponožka to samozřejmě nezmění, i kdyby házela samé šestky, a odpad v talárech bude s klidem dělat i popravčí v Buchenwaldu, když mu to společnost dovolí.
5. 9. 2012 at 9:12
A společnost to dovolí, neboť každý koho se to netýká to má u zadele.
Když už se ho to týká a visí na řeznickém háku opatrovnicé mafie, zpravidla nemá sílu něco už dělat a bojuje o holý, ale téměř zbytečný život.
6. 9. 2012 at 12:12
Hrůza tu obchází… nevím proč, ale vždycky si říkám, jeden to nakonec nevydrží a … a pak už takové zvrácené matce nepomůže nejen stejně zvrácený OSPOD nebo tupá komunistická soudkyně, na nic budou pomahači i vymahači… nepomůže jí ani čert z pekla. A v novinách se dočteme o bestii a dítěti sirotkovi – jiný výsledek tenhle stav mít nemůže.
6. 9. 2012 at 12:34
Zpravodajství předloží návodnou verzi,že pachatel nemohl snést,že od něj odešla žena.Ani slovo o tom,že systém krade děti.Ono se to totiž děje,jen číst mezi řádky.
9. 9. 2012 at 20:43
A především byla roky týraná manželem! Feministická propaganda udělá své. A kam to povede – film Sexmise již dávno není scifi !!
9. 9. 2012 at 22:14
Tendečnost článků,neobjektivita,prostor jedné straně,zjevná manipulace a to nejen o střídavé výchově-odkrytý důvod-Mf Dnes,8.9.2012,strana 10,zástupce šéfredaktora,Martina Riebauerová a její jedendomovcz.Jedendomovcz je také krycí jméno pro český OSPOD.