Ladislav Ďurkovič
Každoročne sa na slovenských súdoch rozhoduje o osudoch viac ako 13.000 detí po rozchode rodičov. Prax je taká, že po rozvode či rozchode je z dieťaťa automaticky polosirota.
Jeden z rodičov, väčšinou otec, je automaticky obmedzený v rodičovských právach. Aj keď nič zlého nespravil a napríklad si matka našla novú známosť, jeho predtým každodenný kontakt s dieťaťom je obmedzený. Prinajlepšom na obligátne dva párne víkendy do mesiaca.
Pokiaľ sú rodičia spolu, nik si budúcich rodičov nepreveruje. Deti môže mať ktokoľvek. Ak sa však rozvediete či rozídete, na to, aby vaše deti neprišli o jedného z rodičov, musíte prejsť vyšetrovaním, ako by ste spáchali nejaký zločin. Svoje rodičovstvo musí otec po rozchode „dokazovať“, podrobovať sa „šetreniu pomerov“ a „spôsobilosti“, ako keby mal znovuzískavať vodičák po spôsobení nehody. Neušetria sa ani deti, aj tie sú trápené nezmyselnými psychologickými posudkami. Celé to trvá mesiace a niekedy aj roky a mnohokrát je počas tohto obdobia otcom bránené stretávať sa s deťmi pod zámienkou vymyslených chorôb či inými obštrukciami. Aj ten minimálny súdom stanovený styk je prakticky nevymožiteľný. Deti sú navyše mnohokrát manipulované s cieľom „vymazať im otca z hlavy“.
V Zákone o rodine sa pritom jasne píše (§24 odst. 4): „Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.“
Napriek tomu štátne orgány, ktoré o deťoch rozhodujú – súdy a odbory sociálnoprávnej ochrany detí – po rozchode bez problémov odstránia zo života detí jedného z rodičov, vo viac ako 90 % prípadov otca. Zhovievavo z neho urobia „párnovíkendového uja“ na návštevu a nehanbia sa „určiť styk“ aj na tri hodiny raz za dva týždne – napriek tomu že zákon hovorí o rovnoprávnosti rodičov. To ich zjavne nezaujíma. Rovnako ako neurčitý pojem „záujem dieťaťa“ ktorým sa oháňajú v každom rozsudku a dokážu zaň schovať čokoľvek.
Štátne orgány svojimi rozhodnutiami znerovnoprávňujú rodičov a dôsledkom ich intervencie nie je zmiernenie porozvodového stresu a napätia, ale naopak jeho eskalácia a hlavne zvyšovanie negatívnych dopadov rozchodu na dieťa. Podporujú škodlivé konanie rodiča, ktorý vníma dieťa ako svoj majetok, a nerovnoprávnym postavením rodičov umožňujú používať dieťa ako prostriedok pomsty, vydierania, urobiť z neho rukojemníka sporu, či obeť manipulácie. Postkomunistický poručenský systém vyrába bezo zmeny už desaťročia z detí citových mrzákov.
Nalejme si ale čistého vína aj smerom k otcom – mnohé deti nemajú to šťastie na oboch milujúcich rodičov. Jeden z rodičov, väčšinou otec sa na ne často po rozchode vykašle. Ťažko ale zistiť, kedy to naozaj nechcel a kedy bol vytesnený. Totiž aj v tom prípade, že sa otec má záujem podieľať na živote dieťaťa, má rovnaké a možno aj lepšie podmienky na starostlivosť, je len v minime prípadov výsledkom striedavá starostlivosť. Starostlivosť oboch rodičov, ktorú by mal štát chrániť, je dnes ako výhra v lotérii. Ak „striedavke“ jeden z rodičov (väčšinou matka) bráni, nie je nijako postihnutá, napriek tomu, že je to proti základným záujmom dieťaťa. Naopak, štátne orgány použijú blokovanie prístupu k deťom a neochotu jedného z rodičov dohodnúť sa ako zámienku na posúdenie, že „striedavú starostlivosť neodporúčajú“.
Aby sme neboli jednostranní – existujú aj výnimky – mnoho skvelých poručníckych sudkýň a sudcov však kvôli zle nastavenej legislatíve nemá možnosť a ani podmienky uplatňovať nové modely rozhodovania o osudoch detí. Ambicózne a obetavé sociálne kurátorky, ktoré chcú pomáhať deťom, nedostávajú podporu z vyšších miest a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Štát investuje energiu a peniaze do pomoci deťom bez rodičov, no v tomto prípade z nich robí svojou priamou intervenciou polosiroty. Iste sú potrebné kroky proti korupcii, treba riešiť závažné problémy v našej krajine. No v tomto prípade ide „len“ o deti? Agenda porozchodovej starostlivosti o deti je žiaľ na chvoste záujmu politikov, pričom len za posledných 10 rokov štátne orgány rozhodovali o osude viac ako 180.000 detí! Z nich vyše 96 % bolo zverených len jednému rodičovi. Deti pritom majú právo na oboch rodičov!
Prevzaté z ChangeNet.sk
27. 4. 2011 at 11:53
stát = politici – už jste viděli politika, který by mluvil pravdu? Prosím uveďte jeho jméno ať ho můžeme vyvěsit na tabuli CTI, zatím je prázdná. Stát = politici – nám voličům neumějí nic jiného než lhát, vše dělají v rozporu se svými slovy
a my jim to jako hloupé ovce stále baštíme, nikoho neženeme k odpovědnosti, pouze sedíme a stěžujeme si u piva nebo háčkování
dobře nám tak, těším se na dobu, až česká arogance skončí a ASIE přebere i nad námi svoji vládu a konečně nám ukáže co si všichni zasloužíme – do malé asijské prdele těžko vlezou všichni čeští potentáti, protože se tam nevlezou
bude málo místa! A silnější přežije, z čechů se stanou novodobí otroci, protože nic jiného si náš národ nezaslouží
tohoto se dožijí naše děti, kteří budou navíc tak psychicky pokroucení a poničení, že jim to ani defakto nedojde a budou pouze hloupoučky POKLONKOVAT! Takto si zřejmě české ženy-matky představují životy a osudy svých dětí, protože jinak si jejich počínání nedovedu vysvětlit 
mějte se dámy fajn, a čest vaší úžasné výchově!
27. 4. 2011 at 21:07
Jelikož jsem odjela do zahraničí a otec dítěte nesouhlasil s odchodem, tak jsem dítě nechala v péči otce. Ale teď, když jsem se vrátila, nemá ani soud snahu o střídavou péči, i když otec nemá dostatek času na výchovu sám a nechává to na svojí, v podstatě nedospělé, přítelkyni!! A to prosím bydlíme necelých 10 km od sebe! Dítě si neustále stěžuje na svoji novou „maminku“…..
Tak co si o tom myslíte????
Pomůže mi někdo?
27. 4. 2011 at 23:50
Pokud dítě není spokojené s péčí otce a přesvědčíte ho, aby chtělo střídavku či vaši péči, tak máte u soudu podle mne velkou šanci tohoto rozsudku dosáhnout …
28. 4. 2011 at 10:03
řešila jste to prostřednictvím OSPODu již nějak?