PhDr. Ida Želinská
Vyvalila som oči. V psychiatrickom posudku mojej najstaršej klientky, pani M. (85), na strane 6, tam, kde psychiater sumarizoval to dôležité čo našiel v spise, som zrazu čítala, čo o mne (nie o mojej klientke – ale o mne) napísala pracovníčka odboru sociálnych vecí Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto: „Následne po prešetrení situácie pani M. na oddelenie sociálnych vecí telefonovala pani PhDr. Ida Želinská, ktorá povedala, že má plnú moc od pani M. Pani Želinská na naliehanie bola prijatá na úradný rozhovor. Bol spísaný úradný záznam, ktorý dokladáme súdu. Pri komunikácii bola pani Želinská mimoriadne agresívna, použila vyhrážky na úradníkov a úrad.“ Rátala som najskôr do desať, aby ma netrafil šľak a potom na prstoch, kto všetko to čítal: psychiater, vedúca odboru sociálnych vecí, ktorá list podpísala, potom panie v podateľni na úrade a na súde, vyššia súdna úradníčka a možno aj sudkyňa, u ktorej mi beží pár prípadov. Určite protistrana, jej advokát a najmä moja klientka a jej známi. Najmenej 20 ľudí zrazu vedelo, že som sa 22. augusta 2012 na úrade správala ako hulvát. Bolo by to v poriadku, keby to nebola lož.
Keď som sa prestala triasť a telefonovať kade tade a sťažovať sa kamarátom, čo si to voči mne „tí“ úradníci dovolili, sadla som si za počítač a požiadala Mestskú časť Bratislava – Staré Mesto o mimosúdnu dohodu. Nechcela som nič iné, iba ospravedlnenie za poškodenie mojej profesionálnej cti, (ako tak) dobrej povesti a mena a to na takom istom hlavičkovom papieri, na akom ma obliali.
Žiadosť som odoslala 1. 12. 2012. O tri dni neskôr, 4. 12. 2012 som sedela u šéfky kancelárie starostky a behom trištvrte hodiny bol postup jasný. Hej. Trvalo ešte 47 dní, kým mimosúdna dohoda prešla byrokratickou mašinériou úradu a ja som si na pošte vytiahla papier a na ňom „prepáčte“. A nielen to. Mestská časť Bratislava – Staré Mesto doručila na Okresný súd Bratislava I, teda tam, kde sa ujma stala, opravu.
Na chvíľu, z určitého uhla pohľadu, som mala intenzívny pocit, že žijem v civilizovanej krajine. Spravili botu, okamžite zareagovali. Frajerina. Keby som nezastupovala ľudí, čo im úradníci slovami a klamstvom takto a ešte oveľa oveľa viac ublížili, myslela by som si že je to normálne. Ale viem, že to tak nie je. Že ja som mala (koľký už raz?) iba šťastie.
Zachránilo ma to, že som s úradníkmi nehrala tak úplne otvorenú hru, ako zvyknem. (To neznamená, že som nehrala čisto a čestne. Hrala.) Len oproti iným prípadom, kde stojím na druhom konci stola sama, tu so mnou na rokovania chodievala okrem klientky, pani M. aj Nataša. A tak vznikali záznamy na spravodajské účely a hlavne vo verejnom záujme (za také by vás zavrieť nemali). Hej, je na nich počuť krik. Ale nie som to ja, ani moja klientka, kto kričí. Nahrávanie nebolo nič iné, než funkčná ochrana pani M., pred podrazmi a podvodmi vo fraške, ktorú voči nej úradníci viedli.
Keby nahrávka neexistovala, pravdepodobne by ma čakali mesiace dokazovania. Asi by som po pár týždňoch a pár stretnutiach a konfrontáciách, nad tým mávla rukou a povedala si: „škoda energie“. Som presvedčená, že dve tety, čo rozhovor s nami viedli, by jedna druhej hravo dosvedčili, že som po nich kričala a vyhrážala sa im. Mojim svedkom – Nataši a pani M. by ťažko niekto uveril. Nezávislí novinári sú podozriví už len svojou nezávislosťou a klienti sú „iba klienti“ – už od pohľadu nedôveryhodní. Slušní ľudia predsa nechodia na sociálku.
Hej. Je to tak.
Úradníci čo nerobia s číslami, ale so slovami, tí „zo sociálky“ (jedno či z obce, alebo z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny), vchádzajú do osudov a bytov ľudí. Predstavia sa pri dverách a my ich z akéhosi stereotypu, so zmesou úcty (a strachu) k pečiatke, pustíme dnu. Niečo – a často nevieme čo, si u nás o nás zapisujú. Potom z toho robia správy, ktoré posielajú na súdy a tie potom rozhodujú, aj na základe toho, čo v tých správach nájdu. Kým nie sme v koži klienta ani nám nedôjde akú veľkú moc majú tie nenápadné tety a akú moc má papier, na ktorý napíšu, čo videli a zistili. A čo navrhujú – koľko budete po rozvode môcť so svojimi deťmi, koľko na ne budete platiť, či u vás budú môcť prespať, alebo či ste už na tom tak zle, aby vám vzali svojprávnosť…
Ja hrám s úradníkmi tak maximálne o svoje dobré meno a profi česť. Ale ľudia, ktorých zastupujem, naozaj hrajú o život. O pravdivosti toho, čo o nich úradníci napíšu, máloktorý sudca pochybuje – koniec koncov, je to tiež len štátny úradník.
Preto moja súkromná vojna nebola banalitou. Je jasnou správou: „ak klamali o mne, mohli klamať o ktoromkoľvek z mojich klientov“.
Lepšie ako nahrávky by však boli jasné a čitateľné pravidlá, ktorými by sa úradníci zo „sociálky“ museli riadiť. Kým tie pravidlá nie sú, kým si ich niekde nemôžem naštudovať, nemal by byť žiadny papier hore so štátnym znakom a dole s úradnou pečiatkou považovaný automaticky za pravdivý.
Prevzaté z IDAZELINSKA.BLOG.SME.SK
5. 3. 2013 at 12:56
Pokud je mi známo, tak úřední jednání není osobní projev a nevztahuje se na něj ústavní ochrana, proto je možno úřední jednání nahrávat. Podle mého názoru i bez vědomí nahrávané osoby. V případě lži nahrávané osoby pro účely soudního řízení si je lze předvolat jako svědky a nechat je o skutečnostech vypovídat. Pokud i u soudu zalžou, lze je žalovat pro křivé svědectví, kde jde o trestný čin a v něm se nahrávka uplatní. Pokud se pletu, prosím o uvedení paragrafu, který by toto znemožňoval.
5. 3. 2013 at 13:06
Život každého naučí… vědět, kdo je kdo.
5. 3. 2013 at 13:10
je to naprosto správně. Akorát odůvodnění je mylné. -úřední jednání není a ani nemůže být osobní povahy, proto se na něj nevztahují ustanovení občanského zákoníku na ochranu osobnosti.
5. 3. 2013 at 13:11
Já už nahrávám i vrátného na úřadě.
5. 3. 2013 at 13:44
Kdybych měl tu moc, šel bych ještě dál. Jsem přesvědčen o tom, že by bylo pozitivní, kdyby všechny úřady (nejen úřady jako městský, finanční, pracovní, …, ale rovněž soudy, policie, OSPOD, …) měly povinnost pořizovat nahrávky jednání s klienty. Alespoň za předpokladu, že o to alespoň jedna strana požádá.
5. 3. 2013 at 13:50
Na státní úřady kamery a záznam rovnou on-line na internet. A mají po prdeli podvodníci a primitivové vydávající se za úředníky. Chvíli to dělá v Tescu ve skladě a potom to jde dělat na úřad.
7. 3. 2013 at 12:16
Opravdová tragédie jsou pak soudci, co lžou do protokolů i do rozsudků. Dokonce i když ví, že si je nahráváte.
16. 10. 2014 at 8:53
Pani Želínskej by som odkázala, že by sa mala zamyslieť nad tým čo hore dole rozpráva. Ak chce pomôcť laickej verejnosti, aby rozumela, aký je skutočný problém v našej sociálnej sieti počnúc od zdravotníctva, školstva, obecných, či mestských úradov, matrík a úradov práce, na ktoré sa hádžu všetky problémy, ktoré sú len a len problémom nefungujúceho systému, mala by sama najprv veci rozumieť. To že bola niekde riaditeľkou, ktorá len niečo vedie a sociálnej práci nerozumie, lebo tú treba robiť a až potom pripomienkovať, hlboko opovrhujem. Pekný deň pani Želinská a poprosím o trocha slušnosti „Vážená