Mgr. Barbara Valešová Malecová, PhD.
Zmeny rodinného usporiadania, zmeny vo vzťahoch v rodine a vo výchove môžu mať vplyv na výsledky a správanie dieťaťa v škole.
Jedným z možných dôsledkov je zlá školská výkonnosť dieťaťa. Tá býva častejšie spôsobená stresom z rozvodu rodičov, ale môže byť zhoršená aj v prvých fázach budovania rekonštruovanej rodiny. Zmeny školskej výkonnosti sa manifestujú zhoršeným prospechom napriek tomu, že dieťa predtým dobre prospievalo. Je to dané tým, že v dôsledku trvalého stresu dieťa cíti stále viac napätia a úzkosti. To vedie k zhoršeniu koncentrácie a to opäť k zlému školskému výkonu. Dieťa je za svoj zlý školský prospech trestané a biologickí rodičia si môžu navzájom vyčítajú, že zlý prospech je dôsledkom nesprávnej výchovy jedného alebo druhého. Dieťa potom môže strácať záujem o školu, pretože sa mu stáva zdrojom utrpenia a tým sa opäť zhoršuje jeho výkonnosť.
V tomto zmysle existujú výrazné rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Zhoršenie školského prospechu u chlapcov je podmienené tiež ich nekonformným, často agresívnym správaním, ktoré je výsledkom dlhodobej frustrácie. Učitelia potom „odmeňujú“ takéto správanie dieťaťa ďalším zhoršením klasifikácie. U dievčat prebieha proces zhoršenia školského výkonu inak, menej nápadne. Dievčatá sú viac stiahnuté do seba, ich správanie nie je natoľko nekonformné, ale úzkosť a s ňou súvisiace poruchy koncentrácie sa prejavujú tiež (Matějček, Dytrych, 1994).
Zmeny v školskom prospechu môžu mať viacero príčin. Jednou s možných príčin môže byť už vyššie spomínaný stres dieťaťa spôsobený zmenami v rodine. Dieťa sa s nimi potrebuje vyrovnávať a popri tom sa nedokáže sústrediť ešte aj na školské povinnosti.
Niekedy však ide iba o túžbu dieťaťa získať pozornosť rodiča. Môže sa cítiť odstrčené, pretože sa musí deliť o čas, pozornosť a lásku biologického rodiča s nevlastným rodičom, prípadne s nevlastnými súrodencami. Zhoršeným prospechom, prípadne problémovým správaním v škole sa snaží získať pozornosť rodiča a donútiť ho tak viac tráviť s ním čas, aj keď by to znamenalo, že by išlo iba o výchovné usmernenia. Niekedy dieťa dúfa, že takto spojí oboch biologických rodičov. Tí sa potom musia stretnúť, komunikovať a spoločne riešiť školské problémy dieťaťa, prípadne musí druhý rodič častejšie navštevovať dieťa a vysvetliť mu problémové učivo.
Inokedy môže ísť o zmenu učebného/pracovného prostredia alebo spôsobu učenia sa dieťaťa. Môžu to byť napríklad priestorové zmeny v prostredí, kde sa dieťa učilo, spôsobené nasťahovaním sa nevlastných súrodencov do jeho izby. Dieťa potom nemá dostatok súkromia a možností sústrediť sa ako predtým. Samozrejme sa problémom teritoriálneho rozdelenia v zásade nevyhne žiadna rodina, kde sú biologickí súrodenci, o to viac musia byť rodičia pozorní v rekonštruovanej rodine. Pokiaľ rodičia nemajú k dispozícii pre každé dieťa samostatnú izbu, mali by urobiť všetko pre to, aby malo každé z nich vlastný pracovný stôl, kútik a nejakú skriňu alebo kus nábytku na ukladanie vecí, ktorý by bol jeho osobným priestorom, kam si môže ukladať osobné veci, učenie, aby ich našlo nedotknuté (napr. aj po návrate od druhého rodiča) a kde by sa mohlo viac-menej nerušene učiť. Niekedy negatívne zmeny školského prospechu môžu byť dôsledkom nových učebných postupov, ktoré presadzuje nevlastný rodič. Každé dieťa má rozdielne spôsoby učenia, preto nie je vhodné, ak nevlastný rodič vnucuje dieťaťu iný spôsob, ktorý je podľa neho ten najlepší. Môže chcieť, aby dieťa zmenilo čas, kedy sa učievalo alebo bude trvať na tom, aby sa nechávalo preskúšať alebo naopak, bude ho obťažovať, že jeho partner trávi čas pri učení dieťaťa a pod. To samozrejme môže negatívne ovplyvňovať prípravu dieťaťa do školy.
Zhoršenie prospechu a zmeny v správaní dieťaťa môžu byť spôsobené aj nevhodnými reakciami a výchovnými postupmi rodičov (vlastného aj nevlastného) pri rozdielnych intelektuálnych predpokladoch a školských výsledkoch vlastných a nevlastných detí, teda nových nevlastných súrodencov (najmä pokiaľ ide o vekovo príbuzné deti).
Rozdiely medzi deťmi, ľahšie učenie sa jedného, jeho väčšia vnímavosť napr. ku kultúre a nadobudnuté školské vedomosti v porovnaní s ťažkosťami druhého dieťaťa sú pre nové partnerské páry jednou z najbolestnejších skutočností. Keď si rodič uvedomí, že jeho dieťa nedrží v škole krok s ostatnými žiakmi, že má väčšie problémy s učením ako nevlastné dieťa, môže to zasadiť ranu jeho egu, spochybniť rodičovské kompetencie a hrozí, že začne mať výhrady voči nevlastnému dieťaťu. Ak majú nevlastní súrodenci približne rovnakého veku veľmi rozdielny školský prospech, rodič menej nadaného má často tendenciu „ponižovať“ dieťa s väčšími schopnosťami, aby si tak posilnil rodičovské ego. Táto tendencia má na úspešné dieťa deštruktívny vplyv, môže schválne zhoršovať svoj prospech a potlačiť svoje schopnosti len preto, aby to nikomu nevadilo a aby sa vyhlo ponižovaniu. Na druhej strane to ale neúspešnejšiemu dieťaťu neprinesie nič pozitívne (Antier, 2005). Býva to však aj naopak, že rodič dáva neustále úspešnejšie dieťa za vzor. To potom u toho neúspešného môže spôsobovať hnev, znechutenie, odpor voči škole a školským povinnostiam, ale aj nevraživosť voči nevlastnému súrodencovi a súrodeneckú rivalitu ai.
Je dôležité uvedomiť si možnosť takéhoto súperenia a negatívneho správania rodičov, hovoriť o frustrácii z neúspechu vlastného dieťaťa a o závisti nevlastnému dieťaťu a podľa možností sa pokúsiť situáciu riešiť vhodnejšími reakciami.
Ak majú deti rozdielne školské výsledky, je treba venovať pozornosť obom deťom. V prvom rade chváliť to dieťa, ktorému sa darí, rešpektovať jeho učebné tempo a podporovať ho v ďalšom rozvoji. Na druhej strane sa pokúsiť zistiť, prečo má to druhé dieťa menšie úspechy a pomôcť mu nájsť spôsob učenia, ktoré mu vyhovuje. Niekedy stačí zmena organizácie prípravy na vyučovanie, inokedy môže ísť aj o špecifické poruchy učenia, alebo dieťa nemá akademické predpoklady. Dôležité je, že aj dieťa, ktoré má problémy si zaslúži pochopenie a podporu. Treba si všímať jeho kvality a podporovať jeho iné schopnosti a talent, namiesto toho, aby ho rodičia stále hrešili za zlé známky (Antier, 2005).
„Napríklad, pre dieťa, ktorému aktívna participácia v atletickom stretnutí poskytuje príležitosť na uznanie a úspech, je pokračovanie v takýchto aktivitách dôležité. Avšak, pre nevlastného rodiča, ktorého rodina oceňovala akademické úspechy, je atletická zaangažovanosť menej cenená. Preto nevlastný rodič môže mať neúmyselne komentáre, ktoré znevažujú úspechy nevlastného dieťaťa a na druhej strane preceňujú význam akademických výkonov vlastného dieťaťa. Toto môže vyústiť do pocitov hnevu a rozhorčenia u nevlastného dieťaťa.“ (Boss, 1993, 559). Prípadne mu nevlastný rodič môže chcieť zakázať šport, ak je podľa neho na úkor učenia.
Je dôležité zistiť na čo má dieťa nadanie. Môže to byť šport, akademické oblasti, umenie, práca na počítači a pod. Existuje mnoho príležitostí, ktoré znamenajú možnosť, aby dieťa prejavilo svoju osobnosť. Preto sa treba vyhnúť vyššie spomenutým konfliktom rodinných hodnôt a tradícií.
Zmeny môžeme občas pozorovať aj v správaní dieťaťa v škole. Prejavy môžu byť rôznorodé od utiahnutosti až po šaškovanie, neposlušnosť, drzosť, odvrávanie alebo agresívne správanie.
Deti sa tiež niekedy snažia zatajiť, že žijú v rekonštruovanej rodine a majú nevlastného rodiča. Robia to najčastejšie zo strachu z reakcií svojich kamarátov a detí v škole, keď sa dozvedia, že dieťa má nevlastného rodiča. Deti dokážu byť niekedy veľmi kruté. Môžu sa dieťaťu vysmievať, napr. že sú jeho rodičia rozvedení, že má nevlastného rodiča, ktorý ho určite nemá rád. Nie je to až také zriedkavé a prekvapivé presvedčenie detí, vzhľadom na to, ako negatívne sú nevlastní rodičia zobrazovaní v klasických rozprávkach alebo vo filmoch. Situáciu môžu zhoršovať aj rodičia kamarátov a spolužiakov, ktorí môžu odsudzovať „nezvyklé a neprimerané“ nové rodinné usporiadanie, resp. dieťa ľutovať, ako nemilované a pod. Niekedy to dospeje tak ďaleko, že sa dieťa hanbí priviesť si kamarátov do svojej rodiny.
Nevlastný rodič by tiež mal vedieť, že keď príde po dieťa do školy, môže byť znepokojené, keď ho budú jeho kamaráti považovať za jeho matku/otca. Aj keď ho oslovuje menom, často pred nimi dodá na presnenie, že je to jeho nevlastný rodič. Nie každý si vie predstaviť, do akej miery môže pre dieťa príchod a odchod zo školy predstavovať v očiach jeho kamarátov výkladnú skriňu jeho rodinného života (Antier, 2005).
Podľa Kopčanovej (2002) však aj pedagógovia v škole niekedy zhoršujú postavenie dieťaťa v triede neprimeranými slovnými označeniami pre rodinné väzby v rekonštruovaných rodinách. Napr. pejoratívne označenie nevlastnej matky termínom „macocha“. Dieťa sa potom môže cítiť nepochopené a odsudzované. Môže cítiť určitú „nenormálnosť“ svojej rodiny, hanbiť sa za svoju rodinu, a môže závidieť druhým ich „normálnosť“.
Mnoho rodičov rieši zásadný problém, či škole dieťaťa povedať o rozvode a následnom vytvorení novej rodiny. Je vhodné, aby rodičia tieto skutočnosti oznámili. Na jednej strane preto, že vzhľadom k rôznym dotazníkom a prihláškam, to nie je možné trvalo zatajovať, ale hlavne preto, že poznanie týchto okolností môže učiteľovi pomôcť pri práci s dieťaťom. Často je práve učiteľ tou osobou, ktorá má možnosť odhaliť zmeny v správaní dieťaťa a musí ich vedieť interpretovať a riešiť vzniknuté problémy.
Použitá literatúra:
ANTIER, E. 2005. Dítě toho druhého. Praha : Portál. 144 s. ISBN 80-7178-946-1.
BOSS, P. 1993. Sourcebook of Family Theories and Methods : A Contextual Approach. 1. vyd. New York : Springer. 772 s. ISBN 0-306-44264-7.
KOPČANOVÁ, D. 2002. Deti a ich nevlastní rodičia. In Vychovávateľ, roč. 48, č. 3, s. 10 – 13.
MALECOVÁ, B. 2006. Aspekty ovplyvňujúce kvalitu života v rekonštruovanej rodine : diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Doc. PaedDr. Jitka Prevendárová, CSc. Bratislava : Katedra liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty UK, 2006. 152 s. (a).
MALECOVÁ, B. 2008. Špecifiká vzťahov a výchovy v rekonštruovanej rodine. In Výzvy znalostnej a učiacej sa society pre edukologickú koncepciu a implementáciu inovačných zmien v slovenskom školstve II. Zborník príspevkov z druhého roku riešenia výskumného projektu VEGA 1/3645/06. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej technickej univerzity, s. 50 – 66. ISBN 978-80-227-2898-0.
MATĚJČEK, Z., DYTRYCH, Z. 1994. Děti, rodina a stres. Praha : Galén. 214 s. ISBN 80-85824-06-X (b).
Prevzaté z portálu Rekonštruovaná rodina
Okomentovat